Jar
Jar máva tisíc tónov, tvárí, šiat.
Jak dieťa, čo sa chystá narastať.
Ty môžeš o nich vedno premýšľať.
Ja neviem, či je v svete o čo stáť,
no cez tú múdrosť Božej prírody,
má predsa nádej naša divá mlaď.
Viem chápať aprílové nezhody.
Veď mladosť musí čeliť búrkam dňa.
Až leto, nosí pečať pohody.
Ak cesta jeho bola úprimná.
Topenie ľadov
Počúvaj potichu
snehy keď utíchnu
a ľady studené
pukajú znudene.
Nútené silami,
ktorým už nevládnu,
tíško sa rozplynú
v slabú moc nevládnu.
Nevládnu kráľovnú
ľadu a pokoja
vsaje zem úrodná.
Už sa jej neboja...
Mlaď stihne nepokoj.
Vytryskne so silou.
Čo hĺbky tajili,
víťazí presilou.
Skaly sa rozlomia.
Život sa otvára.
Kde staré umiera,
nové sa utvára.
Vzduch je tak voňavý
a všetky úzkosti,
čo zima do kostí
chcela nám zaštepiť
zrazu sú všetky preč.
Dáva nám silu piť
tá Božia príroda.
Láska a Sloboda.
Chce sa ti zakričať
a cítiš žitia tok.
Chce sa ti tancovať
a trúbiť na útok.
To všetko dáva ti
jediný slnka lúč!
Tak teda počúvaj.
Tak sa len z neho uč!
Aj ty máš v sebe jar!
Aj ty máš lúčov pár!
Aj v tebe môže zas
zažiariť na nás jas!
Jarný mráz
Už sme si mysleli,
že teplá bude jar.
Že už čas vyspelý
prinesie lúčov pár.
A zvučné gospely
si spieva sveta tvár.
No mráz nám schladil sen.
Svet nosí ten svoj tieň.
Veď ešte nie je čas.
Ten musí ešte zrieť.
Veď ešte je to v nás.
Ten chlad v nás musí
zmrieť.
Až potom príde deň,
deň nových jabloní,
keď život dozrie preň,
a staré zacloní.
To všetko musí byť,
nech kvitne žitia niť.
Snežienky
Ako sa tešíme!
Konečne! Hosanna!
Keď kvietok rozkvitne
zo zimy do rána.
Nežný hoc studený,
chráni ho nežný mach,
tichunko usína
na chladných perinách.
Však všetci veríme,
že je to svitanie
krehký a nevinný
život v ňom vítame.
Zrodený z neviny,
čo ľady premáha.
Snežienka krehučká.
Neha i námaha.
Neha i námaha
sprevádza každú jar.
Či to už nieje raj,
keď dary života
nahradia clivotu?
Šedé dni skľúčené
ustúpia životu.
Tráva
Že je to iba tráva?
Nie je to krása pravá?
Však tráva život skrýva.
Hmyzu a nehy príval.
Môžeš s ňou tíško splynúť
a nechať zlobu zhynúť.
A skrýva tisíc bylín.
Svet sa ti stane milým.
Náručou dobrej matky
dáva ti oddych sladký.
Štebot a vôňa tichá
srdce ti nechá vzdychať.
O tráva, tráva nežná,
nehou a krásou teš ma!
Nauč ma narásť skromne,
skromne no neoblomne.
Tam, kde sa iným nedarí,
ďakovať uč ma za dary.
Vtáky
Je to krik a či šepot,
ten krásny vtáčí štebot?
Škoda, že neviem chápať,
aký to majú nápad
o čom si takto pejú,
trilky sa svetom lejú.
Majú tu svoje miesto.
Závidím im ten priestor.
Sú ako každá mladosť.
Nádej a sila. Radosť.
Kto radosť v srdci nosí
životom prejde i bosý.
Kto krídla k letu dáva
v tom žije krása pravá.
Tak ako krídla nesie vzduch,
tak dušu nesie Boží Duch.
Dážď
Na zem padá jarný dážď.
Zem ju vpíja a chce rásť.
Steká z mojich viečok strach.
Umyl zo mňa tiesne pach.
Cítim jari náruč, bozk.
Z tváre zmyl mi sivý vosk.
Tančím kvapiek divý rock.
Ľúbim dážď, ten mračien mok.
Zmýva zo mňa horký srieň.
Chvíľu zmizne ťarcha, tieň.
Tanečnú mi núka sieň.
Smiem sa smiať a tešiť len.
Dvíha život, nádej v nás,
keď sa zmýva zloby kvas,
kde sa vztýči čistý štít.
Prosím skús sa zmyť a žiť!
Semená
Zasadila som semená.
Zem tíško čaká nemenná,
kým zavlaží ju jarný dážď,
kým slnko vzbudí túžbu rásť.
Ja stále hľadím na tú zem.
Nedočkavosťou umrieť chcem.
Zdá sa mi dlhé čakanie.
Už pominul čas na spanie.
To cíti každý hospodár.
Trpezlivosť je vzácny dar.
Vyčkať kým semä vyklíči
je ťažšie než siať v bodľačí.
Však, iba ten má úrodu,
kto prečká túto nezhodu
a dopraje čas pokoja,
tým čo sa narásť neboja.
Kvetena
Bujará kvetena
krásna a voňavá.
Každý kvet iný je.
Odetý do farieb.
Odetý do vôní.
Tá krása zatôni
zlatý jas prepychu.
Pre pýchu nevidia
oči tú nádheru,
prírody nevšednej
skromnej a nevinnej,
ktorú tak ničíme,
bez štipky rozumu,
za cenu konzumu.
Na krásu pozemskú
padá si kyslý dážď.
Obloha deravá
znemožní kvitnúť, rásť.
Ešte je ľudia čas!
Ešte tu kvitne kvet.
Prosím ťa, človeče,
zachráň si ten náš svet!
Počasie
Jar tisíce má
počasí.
Raz prší, raz sa
vyčasí.
Jak dieťa, čo je
v puberte.
Slzičkám vrelým
neverte.
Viac treba možno
počúvať,
než jarný dáždik
poúčať.
Veď všetko je to
prirodzené,
keď život vzrastá
z dobrej zeme.
Zem
Zem nepoddajná,
tvrdá, divá,
by bola, keby hospodár,
bál by sa pluhom
poraniť ju.
A iba z tejto
rany zeme,
môže vzrásť
každé dobré semä.
Zem zarastená,
tvrdá, divá,
by bola, keby hospodár,
burinu nechal
divo narásť.
No plieť vždy
musí opatrne.
Chrániť to
dobré, nepatrné...
Jarné umy
Svet vábi vôňou.
A novú Novu nosí nový nov.
Keď tvoriť túžiš, pretváraš sa ňou.
Zem zmyla zimné.
Dni dobré dúfajúcim dáva Duch.
Máš mnoho myšlienok, čo ctíme.
Jar vánkom hladká.
Tvoj um sa v umoch umára, keď bdieš.
No pre teba je táto hudba sladká.
Mlaď
Mlaď je hravá, ako motýľ.
Ako krídla. Voľnosť letu.
Ukazuje silu svetu.
Mlaď je hravá, ako motýľ.
Len na chvíľu skloní hlavu
a už znovu spustí vravu.
Mlaď je hravá, ako motýľ.
Vypočuť ju zdá sa ťažké.
Ľahkosť fráz však berie vážke.
Mlaď je dravá, ako rieka.
Bujne vzrastá ku nebesiam.
Kým má priestor, letí k hviezdam.
Mlaď je dravá, ako rieka.
Rieka, ktorá k moru steká.
Túži vliať sa, vliať sa niekam.
Mlaď je dravá, ako rieka.
Nezahatáš cestu toku,
kým sa stíši na sútoku.
Mlaď je bujná skoro z jari.
Nepremýšľa, keď je v kŕdli.
Smeje sa, kým nepopuká.
Mlaď je bujná skoro z jari.
Ale srdce, kde tu puká.
Ak vieš, tak mu cestu ukáž!
Mlaď je bujná skoro z jari.
Niekedy však nemá rady.
Je však šťastná, ak ju radi.
Tvár sveta
Dnes sedím v tichu, pozorujem svet.
Tam letí včela, opeľuje kvet
a hravý motýľ skúša si svoj let.
A kvety púpav k slnku kladú tvár.
Na streche vtáčí šteboce si pár.
Ja vtedy život vnímam ako dar.
Nie vždy je plný krásy tento svet.
On je, však vždy ho nevnímam jak dar.
Veď nie vždy vidím pre slzy ten kvet.
To pre tie chvíle neprehľadných pár.
A možno stačí len si umyť tvár
a nechať duši priestor, voľný let.
Skús nechať vánkom nežným oviať tvár,
keď vôňou zeme vonia závoj pár.
Sám bosý lúkou choď si hľadať kvet.
Tam z oblohy vsaj voľný vtáčí let
a budeš vnímať život ako dar,
keď pohladí ťa srdce, ba i svet.
Ty vravíš, že to nejde, keď zlý svet
nám ukazuje hrôz a zloby let?
Keď zo striel, vojen, biedy nezrieť dar?
A skrivená je bôľna sveta tvár?
Májový jas
Máj hladká dušu nehou jarných dní,
keď slnko novým jasom láska svet.
Ja plácham srdce vôňou jabloní.
Svet hneď sa zdá byť plný krásnych viet.
Ja stretám páry ľubozvučných nôt,
čo lúče ukrývajú do hodnôt.
A z týchto lúčov budú čerpať jas
i do dní, keď sa stratia okvetia.
Máj kdesi v hĺbke zostáva vždy v nás,
aj keď tie krásy jasu odletia.
A i keď postihne nás ťarcha nôt,
tie lúče ukryté sú do hodnôt.
Moc lásky
Moc lásky zvláštna je keď máj
nám tváre zjemní nežným naj...
To iba láska dokáže.
Tá, ktorá nepne pyšne hruď,
objaví v sebe bázeň, stud...
To iba láska dokáže.
Cez všetky trápenia i mráz
má nádej, silná bude raz...
To iba láska dokáže.
I keď tak bolí lásky púť,
ty na ňu nevieš zabudnúť...
A chceš byť plný tých jej pút...
To iba láska dokáže.
Odkvitnuté čerešne
Už odkvitajú hrdé čerešne.
Viem, neskončila ešte stále jar.
Však všetci už to takto cítime,
že čistá neha jari už je preč.
To krásne, jemné, plné blankytu
sa mení v túžbu zrodiť dobrý plod.
A túžbu prežiť a tiež život dať,
mať dobrý koreň, mnoho vlahy preň.
Je zvláštne, keď sa meníš na leto,
tie búrky z tepla keď ťa zaskočia
na prázdne dlane keď ti padá dážď,
dážď plný darov, čo ti zmýva sny.
Dnes odkvitajú hrdé čerešne.
Deň pomaly sa mení na leto.
Dážď zmýva sny a plný darov je.
A ty máš túžbu z darov zrodiť plod.
Načo?
Načo vraj si máme chrániť svet?
Načo zbytočne sa máme drieť?
No a čo, že zem nám umiera?
Pre nás ešte stále kvitne kvet.
Tatry, čo predišli Tsunami...
Čo je za nami a pred nami?
Načo vraj si máme chrániť svet?
Načo zbytočne sa máme drieť?
Všetky živly sveta búria sa.
Protestuje zem i nebesá.
Ale slepé srdce netuší...,
kým v tom nebude až po uši.
Načo vraj si máme chrániť svet?
Pŕhľava
Na poli rastie pŕhľava.
Veď, keď má priestor rastie si.
A ty sa pýtaš, načo je,
keď teba páli dotykom?
Tak prečo teda musí rásť?
Na poli rastie pŕhľava.
Je ako mnoho iných síl,
čo bolia, no sú liečivé
a svet ich má i nemá rád.
No i tak v svete musia rásť.
